Choď na obsah Choď na menu
 


História rodu

Rodinná kronika rodu „UZDA“

praotca rodiny Záthureckej

„UZDA“ de Turch et Vendegh z r. 1200 – 1245 z Turca a Hostí

 

Zostavil: Ladislav Záthurecký z 19. pokolenia rodu „UZDA“

Podľa vedených záznamov Rodostromu Dr. Mikuláša Záthureckého, rodáka zo Záturčia, ktorý bol podžupánom Turčianskej župy v posledných rokoch Uhorska do r. 1918. Za nejaký čas ostal na Slovensku. Po pozbavení funkcie odišiel do Budapešti. Nikdy však nezabudol na svoj rodný Tureic, do ktorého sa rád vždy vracal. Nezabudol po slovensky.

Chýbajúce údaje som doplnil podľa skutočných krstných mien a rodných dátumov.

Úmysel zostaviť rodinnú kroniku, nebol ten, aby bol pochvalou rodu zemianskeho, ktorého väčšia časť z rodného Turca odišla a odnárodnila sa, zvlášť tá vetev, ktorá ostala v Maďarsku a Sedmohradsku.

Časť vetve, ktorá ostala v rodnom kraji sa tiež odnárodnila, nie však celá. Záchrana prišla v r. 1918. Od tej doby stali sa naši potomci žijúci na Slovensku, opäť tými, z čoho vyšli, Slovanmi a Slovákmi. Niektorí z nich stali sa významnými pracovníkmi v politickom a kultúrnom dianí nášho národa.

 

Zakladateľom rodu je „UZDA“ de Turch et Vendegh

Potomci:

Meč, Strmeň, Martin a Drahomil

Túto prácu venujem v synovskej úcte a láske k rodine svojmu rodnému kraju našej Turčianskej záhradke, ktorej , moji ďalší potomci, podľa Vašich možností, ostaňte verní. Neemigrujte nikdy z našej krásnej vlasti, milého SLOVENSKA.

Pamätajte vždy slová nášho pevca:

„Ja som pyšný, že som SLOVÁK“

 

Martin – Vrútky 12.IV.1978                                                            Ladislav Záthurecký

Prepísala: Jana Knošková, rod. Záthurecká z 22. pokolenia 

 

Úvodný príhovor

Základnou jednotkou ľudskej spoločnosti je rodina. V rodine prichádzame na svet.

V nej žijeme, pracujeme, zanechávame výsledky svojho úsilia, svoje plody. Rodinné zväzky sú najväčším spojivom generácií. Záujmy jednotlivca, nedostatok času pre seba samého spôsobujú, že sa rodinné zväzky uvoľňujú. Najbližší príbuzní sa dobre nepoznajú. Neuvedomujú si svoj pôvod z jedného rodu. Výsledok toho je akési sklamanie. Krásne to vyjadril francúzsky spisovateľ „André Maurois“:

„Bez rodiny sa človek trasie od zimy v nekonečnom vesmíre“

V spoločenstve národnom sú rodiny posplietané ako nitky v látke. Naši predkovia, po otcoch, matkách tvoria pevný a mocný kmeň stromu rozkonáreného v nás a v našich potomkoch. Je zaujímavé poznať, sledovať rast mohutného rodostromu, ktorého počiatku dľa dostupného materiálu a prameňov siahajú až do začiatku 13. storočia. Je pravda, že na každom strome nájdu sa i suché ratolesti. To nás má viesť k osobnej skromnosti a snahe byť osožným pre pospolitosť. Pomáhať tam, kde sa len dá, kde je pomoc potrebná, najmä pri osirelých deťoch.

Temer 800 ročná história rodu Záthureckých, z ktorého po rodičoch pochádzame znamená pre náš ľud prínos, nielen číselný v počte členov, ale najmä prácou a pôsobením, obetavosťou pre rodinu, národ a svoju vlasť. Starať sa o svojich potomkov, aby si zachovali stále čistý štít a viedli hlavne usporiadaný rodinný život. Na svojich rodičov nezabúdať i v starobe im pomáhať, doviesť ich až do pozdnej staroby v blízkom rodinnom spolužití a snažiť sa im uľahčiť ich odchod do večnosti, z kadiaľ už nieto návratu.

Prebudiť opäť úctu k rodičom a predkom. Roznietiť teplo rodinných krbov, zväzkov a lásku k rodu a tým aj vzájomné zblíženie nás potomkov z rodiny Záthureckých.

Ako ďalej sa dočítame, naši potomkovia sú pôvodu Slovanského, no v predošlých dobách, už v 16. storočí, išli podľa vtedajších časov  učení. Mnohí predkovia boli na čelných miestach vo vtedajšej krajine. Veľká časť, a zvlášť vyššie postaví potomci, podľahli národnostnému útlaku a prešli na stranu takzvaného „Veľkého Uhorska“.

Národu slovenskému zostali verní zvlášť tí chudobnejší, ktorí ostali v rodnom Turci a v hornej časti vtedajšieho Uhorska. Na nás je milí potomkovia, aby sme my, ich potomci chybu napravili a išli dopredu s pokrokom.

V dnešnej dobe 20. Storočia 70-tych rokov svitli nové časy. Bol to ťažký prerod spoločnosti, do iného sveta v akom sme sa my narodili a boli vychovaní. Teraz po určitých časoch vidíme, že tá cesta, po ktorej kráčame je správna. Jedine táto cesta a socialistický spoločnosť môže v celom svete priniesť spravodlivosť a trvalý mier medzi všetkými národmi celého sveta.

Potrebujeme len čestných a statočných ľudí, vysokovzdelaných dobrých kormidelníkov, ktorí nás budú viesť správnym smerom, bez nenávisti voči jednotlivým národom a náboženských neznášanlivostí.

Snažte sa zo svojich potomkov vychovať statočných občanov. Pestujte v nich lásku k našej socialistickej vlasti, k rodnému kraju a milému Slovensku.

„Rodný náš kraj, zo všetkých najkrajší. Turčianska záhradka, ty si naša milá matka“

 

Vrútky 12. 4. 1978                                                                               Ladislav Záthurecký

 

 

Rodokmeň Záthureckých – vysvetlenie

 

Praotec rodu UZDA má slovanské meno.

            Už okolo roku 1200 je o ňom zmienka s prímením „de Turch et Vendegh“ teda Uzda z Turca a Hostí. Pozemok „Hosti“ je na pravom brehu Turca. Do dnes sú nám známe názvy Hostihora nad Martinom, Hosťandolina. Dedičné majetky mal Uzda na ľavom brehu Turca.

            Uzda mal 4 synov: Meš, Strmeň, Martin a Drahomil. Potomci Meča odišli do Poľska, Strmeňa vymreli. Drahomilovi potomci udadení v Hostí roku 1558 vymreli Mikulášom Uzdov rod pokračoval v 3.synovi MARTINOVI okolo r. 1255. Mal 2 synov Benedikta a Petra (r. 1303 vetev po Benediktovi sa rozšírila a žila jednak v Záturčí a v celom Uhorsku. Hodne sa pomiešala s rodinami maďarskými. Časť ostala na Horniakoch, bola z časti slovenská a z časti pomaďarčená.

Druhá vetev po PETROVI ostala zväčša v Turci. Bola veľmi rozvetvená, veď len Peter mal 6 synov a jeho syn takisto. Dostali sa na vysoké miesta, do úradov, vojenskí hodnostíri, sudcovia, lekári, učitelia atď. Petrova vetev je dôležitá, z nej bolo najviac dôležitých vynikajúcich ľudí, ktorí ostali verní svojmu slovenskému národu, je to vetev „VOJVODCOVSKÁ“.

Ako bohato a mohutne sa rozrastal rod vidieť z rodokmeňa, ktorý tu rozvádzam. Len v Záturčí r. 1920 žilo 25 potomkov rodu. Na území Slovenska, Maďarska, Sedmohradska bolo do 150 členov mužov.

Okrem celého rodokmeňa rodu, uvádzam aj priamu líniu od „Uzdu“ cez rozsiahle potomstvo. Nie však kompletné, hlavne z rodín usadených na východnom Slovensku. Nekompletné mimo ČSSR. Naše posledné pokolenie rozvádzam podľa rodín a to hlavne naše dve vetve spriaznené v dnešnej dobe a to vetve „Ďorďovská a Péterovská“. Ostatné rodostromy nechávam len v jednom kuse z každého rodostromu.

Zakladám pre budúce pokolenie „Rodostrom II/1 KOLOMAN so synmi LADISLAVOM a JOZEFOM. Ďalší rodostrom II/2, mali by viesť VILIAMOVI synovia, teraz už len Ondrej a jeho synovia, hlavne Viliam. Prvý syn Viliama „Dr. Juraj“ zomrel bezdetný v r. 1976.

Od konca 13. Storočia rodové prímenie mali de Turch et Vendegh. Neskôr užívali de Zaturcsa (zo Záturčia). Niektoré rodiny už v 15. storočí počas husitských bojov si zamenili a poslovenčili na Záturecký a od tých čias i obidve vetve Vojvodcovská a Dávidovská sa takto menujú. Treba do budúcna osvojiť si slovenský názov. /Urobte potomci/

Dávidovská vetev má meno po Dávidovi z r. 1380, pravnukovi už spomínaného PETRA (r. 1303), ktorý dostal od kráľovnej Márie donáciu Sv-Peterskú aIstebniansku na Orave a po ňom celá vetev nosila prímenie Záturecký – Dávidé.

Iný pravnuk PETEROV JÁN r. 1433 bol vicišpánom (župánom) Turčianskej stolice, bol určený za vojvodcu proti Husitom. Po ňom potomci užívali prímenie VOJVODA. Bližšie je uvedené o tom na inom mieste.

Na Slovensku žijú Zátureckovci hlavne v našom Turci, Nitre, Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Prešove, v Zemplíne a v iných mestách. Niektorí snáď ani nevedia z kade ich prarodičia pochádzali.

Zvlášť jednotlivo súhrnne uvádzam vetev Ďorďovskú až do 21. pokolenia a vetev Péterovskú až do 23. pokolenia, ako ďalšie strany čísla .........

( Bližšie a podrobnejšie rozvádzam od Rodostromu Laurinec II.)

 

 

Sága nášho rodu

 

„UZDA“ de Turch et Vendégh z TURCA A HOSTÍ

 

História rodiny Zátureckej / Záthureckej

 

            Náš rod je slovanského pôvodu, aj keď behom storočí niektoré rodiny sa pomiešali s rodinami maďarskými. Základný kameň ostal slovenský.

 

            Charakteristické pre toto sú mená praotca (UZDA) a jeho synov: MEČ, STRMEŇ, DRAHOMIL (bolo zaužívané Drachmel neslovanské). Dôležitý je pre náš rod tretí syn MARTIN, od ktorého sa rodina široko rozkorenila vo vtedajšom bývalom veľkom UHORSKU.

 

            Z toho možno uzatvárať, že tieto mená súviseli s vojenským životom, patrili bojovníkom, válečníkom slovanského pôvodu. Sám UZDA bol, dľa zachovanej darovacej listiny kráľa Belu IV, z r. 1245, krem iných hodností, vrchným kapitánom kráľovských panciernikov. On bol už vtedy dedičným majiteľom zeme, ležiacej na ľavom brehu „Turca“ (za Turcom – Záturčie) v blízkosti bývalej osady „Modly“. K tejto dedičnej zemi mu vtedy Béla IV, pridal zeme na pravom brehu Turca menované „HOSTI“ ako donáciu (darovanú pôdu). Z toho môžeme usudzovať, že UZDA bol tzv. kráľovským servientom resp. jobadionom, teda vojenským kráľovským služobníkom, ktorého povinnosťou bolo bojovať v kráľovskom vojsku, ak mu kráľ uhradil s tým spojené náklady (peňažité alebo darovaním kráľovskej pôdy). Z kráľovských servientov zvaných i „filií jobagiones“ sa vyvinula časom nižšia šľachta s majetkami dedičnými i darovanými. Pri darovaných (udelených) tzv. „donáciách“ sú presne určené povinnosti: Dľa veľkosti pozemkov ich výnosu postaviť istý počet rytierov (panciernikov) a k tomu istý počet obyčajných vojakov / poddaných.

 

            Zem „HOSTI“ (latinsko-maďarsky: Hospistes-Vendégh) dostala sa takto do prímenia rodu, menovali sa „z Turca a Hostí“ (de Turch et Vendégh). Na tejto novodarovanej pôde vznikla ďalšia osada rodu: HOSTI, Hosťany, tu bývali najmä potomci Drahomilovi (Drachmelovi), ktorí sa dľa toho niekedy menovali aj Hosťanský.

 

            Úvahy o tomto dotvrdzujú aj ďalšie písomné pamiatky z r. 1255 a 1263. Prvšia je opäť listina kráľa Belu IV., ktorá potvrdzuje doterajšiu držbu (ab antiqua – od pradávna) majetkov na ľavom brehu Turca – Záturčie. Táto osada za Turcom, neskoršie Horné a Dolné Záturčie (v starších časoch Vyšné a Nižné Záturčie) bola medzi Vrútkami a potokom Bystrica pod Malou Fatrou a síce 4 poplužia (1 poplužie bolo 150 jutár/holdov). K tejto dedičnej pôde priznáva sa ako donácia zem na pravom brehu Turca, tzv. Hosti. Takto celý majetok UZDOV na oboch brehoch Turca mal výmeru 8 popluží (1.200 jutár).

 

            Za donáciu mali dľa tejto listiny z roku 1245 ako povinnosť vždy do boja pre kráľovské vojsko postaviť 40 poddaných a 4 rytierov (panciernikov, ťažko-odencov).

 

            Druhá listina z r. 1263, spísaná dvorským kancelárom Magistrom Farkašom, stolno-bielohradským biskupom, je odpoveďou kráľa Belu IV. na žiadosť UZDOVÝCH synov (Martina,Strmeňa a Drahomila) a vnuka Meča, aby sa im nestala nijaká ujma, keďže si riadne konajú krem iných aj svoje rybolov a poľovníctvo pre kráľovský dvor a aby neboli krátené ich slobody, lebo ochotne, dobrovoľne a s kráľovským uznaním všetko zachovávajú. Žiadajú si totiž opätovne kráľovské potvrdenia všetkých doterajších držieb majetku, ako sú vymenované tu, to jest ako zeme za Turcom, tak aj zeme Hosti. Možno, že ich niekto bral ako majiteľov v pochybnosť, alebo ich chcel násilím zaujať – veď to boli ešte časy násilia a bezprávia, preto kráľ im toto všetko opätovne písomne potvrdzuje s tou podmienkou, že i naďalej povinný je jeden z pomedzi nich, keď by to válečná potreba vyžadovala prísť do kráľovského vojska s počtom vojakov.

 

            Najstarším synom UZDOVÝM bol syn Meč, ktorý mal síce potomka Meča, aj vnuka Kolomana a pravnuka Tomáša, lenže títo majúc v sebe bojovného ducha, opustili rodný Turiec a išli za válečnými dobrodružstvami až do Poľska, kde sa ďalšie potomstvo stratilo. Údajne táto vetev žije i dnes v Poľsku pod slávnym menom Čartoreczký. Usadili sa niekde za Waršavou. Jeden z ich potomkov je uložený v krypte kráľovského hradu Wavel v Krakove.

 

            Rod Strmeňov vymrel zavčasu v druhom pokolení vnukmi Martinom a Matúšom.

 

            Drahomil (4. syn Uzdu) po prvom delení majetku r. 1332 dostal zeme „Hosti“ na pravom brehu Turca /ktorá je v listinách spomínaná ako „Terra filorum Drahomel“ – zem synov Drahomilových/ kde z pôvodného majera vznikla zemianska osada „HOSŤANY“ a dľa nej niekedy sa menujú aj Hosťanský. Táto vetev Drahomilova v roku 1558 posledným potomkom Mikulášom Hosťanským vymrela. Nárok na pozostalý majetok si robili obidve vtedajšie vetve rodu Vojvodovská i Dávidovská. Spor sa ťahal celé storočia, až do roku 1814 – skončil priateľským pokonaním.

 

            MARTIN (3. syn Uzdov) bol najvýznamnejším potomkom. Tento dostal podiel za Turcom, kde bola osada Záturčie odkiaľ i prímenie „de ZATURCHA“.  Martin bol v kráľovských službách, stal sa išpánom (župánom) za kráľa Štefana V. a dostal ako taký od neho titul „comes – barón“ a s tým aj novú donáciu. Bol Turčianskym župánom.

 

 

... Informácie budem postupne dopĺňať (JK) ... smiley

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 

 


Posledné fotografie


Mail list




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 12309
Mesiac: 511
Deň: 15